O knihe - Nestrácajte vieru

Mitch Albom:      Nestrácajte vieru

Vydavateľstvo:    TATRAN, Bratislava 2010

     Pred mojím ďalším príspevkom o knihách, ktoré ma oslovili,  som intenzívne rozmýšľala:  Nestrácajte vieru alebo Najšťastnejší ľudia na zemi? Vyhrala to prvá kniha a o tej druhej nabudúce...  Totiž obidvomi dielami som bola nadšená a naozaj oslovená. Sú to skutočné príbehy a obe vynikajú po všetkých stránkach, napokon, posúďte sami!

     Tak o čo vlastne ide? Na zadnom obale knihy čítame:  

     Nestrácajte vieru je kniha o zmysle života, o strate viery a jej opätovnom nachádzaní, o božskej iskre v každom z nás. Dvaja Boží muži sa zaoberajú tým, čo znepokojuje súčasného človeka: ako vydržať, keď sa stanú zlé veci, ako odpúšťať, ako sa vyrovnať s pochybnosťami o Bohu a aká dôležitá je viera v časoch životných skúšok. 

     Teda v knihe sa paralelne stretáme s dvomi hlavnými postavami, ktorých osudy nás privedú k hlbokej analýze nášho vlastného vnútra. V každej časti príbehov sa odkrýva bieda i veľkosť človeka a skryté možnosti, ktoré potrebuje objaviť. Táto kniha nás privedie k novej katarzii a nádeji.

     «Na počiatku bola otázka. „Napíšeš reč na môj pohreb?“ Ako to vo veciach viery často býva, myslel som, že ma žiada o láskavosť, no v skutočnosti urobil láskavosť on mne.»

Wikipedia:    Rabbi Albert L. Lewis

     Túto absurdnú otázku položil 82-ročný židovský rabín Albert Lewis autorovi – Mitchovi Albomovi, ktorý je sám veľmi udivený, pretože už dávno stratil svoju vieru. Nevie však svojmu starému  učiteľovi povedať NIE, preto si vyžiada čas a niekoľko stretnutí, aby ho lepšie spoznal. Tieto chvíle trvajú celých osem rokov a nasledujúce ukážky dokresľujú,  že rozhovory s rabínom sršia humorom,  hlbokou múdrosťou, hľadaním pravdy, nehou, radostnými či bolestnými tajomstvami života, ba aj množstvom vyslovených, nevyslovených alebo nezodpovedaných otázok, na ktoré nám odpovie Boh až po smrti. Ale nechajme prehovoriť samotné postavy:

     Najväčšia zo všetkých otázok.

Naučili ma, že na každom rozhovore sú zúčastnené najmenej tri strany: vy, ďalšia osoba a Pán.

   Túto lekciu som si pripomenul v letný deň v malej pracovni, keď sme obaja s Rabim mali na sebe šortky. Moja obnažená spotená noha sa lepila k zelenému koženému kreslu, a tak som si ju podložil malým vankúšikom.

   Rabi hľadal list. Nadvihol podložku na písanie, potom obálku, noviny. Vedel som, že ho nenájde. Myslím, že neporiadok v jeho pracovni preňho už vtedy predstavoval spôsob života, hru, vďaka ktorej bol svet stále zaujímavý. Kým som čakal, zahliadol som na dolnej polici ten fascikel s označením „Boh“. Ešte vždy sme ho neotvorili.

   „Ach,“ vzdychol a vzdal to.

   Môžem sa na niečo spýtať?

   „Len sa pýtaj, mladý bádateľ,“ zvolal.

   Ako viete, že Boh existuje?

   Zarazil sa. Na tvár sa mu vkradol úsmev.

   „Výborná otázka.“

   Zaboril si prsty do brady.

   A odpoveď? spýtal som sa.

   „Najprv ho obviňme, že nejestvuje.“

   Súhlasil som a prijal som jeho výzvu.  Čo tak toto? Žijeme vo svete, kde nám môžu zmapovať gény, kde sa dajú odkopírovať naše bunky, možno nám zmeniť tvár. Ba čo viac, vďaka chirurgom sa môžeme zmeniť z muža na ženu. Veda nám vysvetľuje vznik sveta. Vesmírne sondy skúmajú vesmír. Slnko už nie je záhadou. A Mesiac, ktorý ľudia uctievali? Kúsok z neho sme si priniesli domov vo vrecúšku, však?

   „Pokračuj,“ povedal.

   Tak prečo v krajine, kde vyriešili toľko veľkých záhad, ešte niekto verí v Boha, Ježiša alebo Alláha či inú Najvyššiu bytosť? Neprerástli sme ju? Nie je to ako s bábkou Pinocchiom? Keď zistil, že sa môže pohybovať bez povrázkov, vnímal Geppetta stále rovnako?

   Rabi si poklepkával prstami jednej ruky po druhej.

   „Silné slová.“

   Povedali ste, že mám vzniesť obvinenie.

   „To áno.“

   Naklonil sa dopredu. „Teraz som na rade ja. Pozri, ak vravíš, že veda napokon dokáže, že Boh neexistuje, musím ti odporovať. Nezáleží na tom, na aké malé veci sa zamerajú, na žubrienky, na atómy, na konci hľadania je vždy niečo, čo nemôžu vysvetliť, niečo, čo to všetko stvorilo. Nezáleží na tom, ako ďaleko skúsia ísť opačným smerom – predĺžiť život, hrať sa s génmi, klonovať ich a žiť stopäťdesiat rokov – v istom bode sa život skončí. A čo sa stane potom? Keď život dospeje ku koncu?“

   Pokrčil som plecami.

   „Vidíš?“

   S úsmevom si znova oprel chrbát.

   „Tam, kde dospeješ ku koncu, sa začína Boh.“         (s.75 – 76)

Prelínanie osudov hlavných hrdinov – Henryho a Alberta Lewisa – je popretkávané útržkami z kázní či osobnými zážitkami autora:

     Z Rabiho kázne, 1958

     „Dievčatko prinieslo domov obrázok, čo nakreslilo v škole. Tancovalo v kuchyni, kde jeho mama pripravovala obed.

     „Vieš čo, mami?“ zvýsklo a zamávalo kresbou.

Mama ani nezdvihla zrak.

    „Čo?“ spýtala sa a venovala sa vareniu.

    „Vieš čo?“ zopakovalo dieťa a znova zamávalo obrázkom.

    „Čo?“ spýtala sa mama a rozkladala taniere.

   „Mami, nepočúvaš.“

  „Ale počúvam, srdiečko.“

  „Mami,“ povedalo dieťa, „nepočúvaš očami.“

     Ak chceme pochopiť jednotlivé dialógy hlavných postáv, musíme čítať nielen očami, ale hlavne srdcom. Takýto bol rabín Al:

     Chodíte ešte na návštevy do domácností? spýtal som sa.

   „Len keď ma o to požiadajú,“ odvetil Rabi.

     Zavolá si vás niekedy niekto, kto nie je členom vašej kongregácie? „Pravdaže. Aj pred dvoma týždňami som mal telefonát z nemocnice. Povedali mi: „Zomierajúca dáma si želá rabína.“ Tak som išiel. Keď som tam prišiel, videl som sedieť muža na stoličke pri žene, ktorá lapala po dychu. ͵Kto ste?ʹ spýtal sa. ͵Prečo ste tu?ʹ

   ͵Telefonovali mi,ʹ odvetil som. ͵Vraveli, že niekto zomiera a želá si so mnou hovoriť.ʹ

     Nahneval sa. ͵Pozrite na ňu,ʹ povedal. ͵Môže hovoriť? Ja som vám nevolal. Kto vám volal?ʹ

     Nemal som odpoveď. Tak som ho nechal, nech sa vykričí. Po chvíli, keď sa upokojil, sa spýtal: ͵Ste ženatý?ʹ Prikývol som. ͵Ľúbite svoju manželku?ʹ - ͵Áno,ʹ odvetil som. ͵Chceli by ste ju vidieť zomierať?ʹ- ͵Nie, pokiaľ by bola nádej, že môže žiť,ʹodvetil som.

     Zhovárali sme sa asi hodinu. Nakoniec som sa spýtal: ͵Neprekážalo by vám, keby som odriekal modlitbu za vašu ženu?ʹ Povedal mi, že by to ocenil. Tak som to urobil.“

     A potom? spýtal som sa.

     „A potom som odišiel.“

Pokrútil som hlavou. Hodinu sa zhováral s neznámym človekom? Pokúšal som sa spomenúť si, kedy som to naposledy urobil ja. Alebo či vôbec.

  Zistili ste, kto vám telefonoval? spýtal som sa.

   „Oficiálne nie. No keď som odchádzal, videl som sestričku, na ktorú som sa pamätal z iných návštev. Bola to oddaná kresťanka. Naše pohľady sa stretli, a hoci nič nepovedala, vedel som, že to bola ona.“

     Počkajte. Kresťanská žena zavolala židovského rabína?

   „Videla, že sa muž trápi. Nechcela, aby bol sám.“

   Má odvahu.

   „Áno,“ prisvedčil. „A veľa lásky.“     

Knihou sa vinie ešte príbeh bývalého drogového dílera a trestanca, neskôr detroitského pastora, Henryho Covingtona:

Blížili sa jeho tridsiate narodeniny. Bol zločinec, drogovo závislý a klamal Pánovi. Mal manželku. Nezastavilo ho to. Mal dcéru. Ani to ho nezastavilo. Peniaze boli preč, aj fantastické oblečenie, vlasy mal nepestované a hrubé. To ho tiež nezastavilo.

     Raz v sobotu tak zúfalo potreboval dávku, že sa s dvoma mužmi odviezol autom do Jamaicy v Queense, k jediným ľuďom, o ktorých si myslel, že majú peniaze aj tovar, k drogovým dílerom, pre ktorých kedysi pracoval.

   Zaklopal na dvere. Otvorili.

   Vytiahol pištoľ.

   „Čo to robíš?“ spýtali sa neveriacky.

   „Viete, čo to je,“ povedal.

   Zbraň nemala dokonca ani úderník. Díleri to, našťastie, nevedeli. Henry ňou mával a kričal: „Pohnite sa!“ A tak mu dali peniaze, šperky aj drogy.

   Odišiel autom s kamošmi, cennosti dal im, no jed si nechal pre seba. To bolo jediné, po čom túžilo jeho telo. Jediné, na čo bol schopný myslieť.

   Neskôr v noci, keď vyfajčil dávku, sfetoval sa a vypil, čo doňho vošlo, prepukla uňho paranoja a uvedomil si, akú hlúpu chybu urobil. Jeho obete vedia, kto je a kde býva. A budú sa chcieť pomstiť.

   Vtedy Henry schmatol pištoľ, vyšiel pred dom a ukryl sa za rad odpadkových nádob. Jeho žena bola zmätená a vystrašená.

   „Čo sa deje?“ pýtala sa s plačom.

   „Zhasni!“ skríkol na ňu.

   Uvidel dcérku, ako ho pozoruje z dverí.

   „Zostaň dnu!“

   Čakal. Triasol sa. Niečo mu hovorilo, že táto noc sa mu vypomstí za všetko, čo sa mu predtým prepieklo. Okolo jeho bloku prejde auto a on zomrie v spŕške guliek.

   A tak sa naposledy obrátil k Bohu.

   „Zachrániš ma, Ježiš?“ zašepkal. „Ak sľúbim, že ti zasvätím život, zachrániš ma dnes v noci?“ Plakal. Sťažka dýchal. Ak sa po tom všetkom, čo spáchal, ešte dokázal modliť, tentoraz sa najviac priblížil k úprimnej modlitbe. „Ježiš, prosím, vypočuj ma...“

   Bol problémovým dieťaťom.

   Mladistvým delikventom.

   Zlým človekom.

   Mohol ešte dúfať v spásu?                

Henryho život sa obrátil o stoosemdesiat stupňov, keď v modlitbe daroval svoj život Bohu. Podarilo sa mu stať sa pastorom najbiednejších, jeho príbeh sa dotkne nášho srdca a možno nám pripomenie slovenského kňaza Maroša Kuffu s jeho vzácnou službou bývalým väzňom a bezdomovcom či sirotám  v Žakovciach pod Tatrami.

     Keďže žijeme vo svete, v ktorom sa strácajú hodnoty, beztrestne sa odoberá nenarodeným a bezbranným život, starým ľuďom je vnucovaná eutanázia ako riešenie nepotrebného života, rodičom je upieraná výchova ich vlastných detí, vo svete, v ktorom už malé dieťa učíme, aké má práva, ale nie povinnosti, vo svete, kde peniaze sú viac ako ľudia  a v ktorom egoizmus vyhráva nad láskou, práve preto je kniha  Mitcha Alboma  do súčasnej doby priam načasovaná.

      S titulom knihy mám aj osobný zážitok, keď sa nám minulý rok cestou do Prahy pokazil autobus a my sme tri hodiny bezmocne a bezradne stáli na diaľnici. Keďže som mala so sebou spomínanú knihu, odľahčila som stúpajúce napätie a mojim spolucestujúcim som ukázala jej názov – NESTRÁCAJTE VIERU! Ťažká situácia sa stávala hneď ľahšou, dokonca na tento zájazd máme vzácnejšie spomienky než na akýkoľvek iný.

  Autor diela Nestrácajte vieru – Mitch Albom – napísal viacero bestsellerov, napr. Utorky s Morriem, Päť stretnutí v nebi a Ešte jeden deň, ktoré boli sfilmované, ja som však čítala iba tento.       

     Ak si môžem dovoliť hodnotiť toto literárne dielo, je to len preto, aby som vzdala hold autorovi a dala z jeho tvorby aspoň malé predjedlo aj čitateľom tohto článku. Verím, že táto ochutnávka splnila  cieľ môjho príspevku. Ak ste sa rozhodli aj Vy načerpať z duchovného pokladu hlavných postáv pastora Henryho či rabína Alberta, nezostaňte iba pri ukážkach. Riadky tejto knihy totiž sýtia srdce. A to nedokáže v súčasnosti hocijaké dielo.

                                                                                             sr. Anežka de ND – Alžbeta Žatková

Bližšie informácie s krátkou audioukážkou:   http://www.martinus.sk/?uItem=95266

 Článok bol uverejnený aj v Beckovských novinách:   http://www.obec-beckov.sk/upload/beckovske_okt_korektura_3.pdf