Mitch Albom: Nestrácajte
vieru
Vydavateľstvo: TATRAN, Bratislava 2010
Pred mojím ďalším príspevkom
o knihách, ktoré ma oslovili, som intenzívne
rozmýšľala: Nestrácajte vieru alebo Najšťastnejší
ľudia na zemi? Vyhrala to prvá kniha a o tej druhej nabudúce... Totiž obidvomi dielami som bola nadšená a naozaj
oslovená. Sú to skutočné príbehy a obe vynikajú po všetkých stránkach, napokon,
posúďte sami!
Tak o čo vlastne ide? Na zadnom obale
knihy čítame:
Nestrácajte vieru
je kniha o zmysle života, o strate viery a jej opätovnom
nachádzaní, o božskej iskre v každom z nás. Dvaja Boží muži sa
zaoberajú tým, čo znepokojuje súčasného človeka: ako vydržať, keď sa stanú zlé
veci, ako odpúšťať, ako sa vyrovnať s pochybnosťami o Bohu a aká
dôležitá je viera v časoch životných skúšok.
Teda
v knihe sa paralelne stretáme s dvomi hlavnými postavami, ktorých
osudy nás privedú k hlbokej analýze nášho vlastného vnútra. V každej
časti príbehov sa odkrýva bieda i veľkosť človeka a skryté možnosti,
ktoré potrebuje objaviť. Táto kniha nás privedie k novej katarzii
a nádeji.
«Na počiatku bola otázka. „Napíšeš reč na
môj pohreb?“ Ako to vo veciach viery často býva, myslel som, že ma žiada
o láskavosť, no v skutočnosti urobil láskavosť on mne.»
Wikipedia: Rabbi Albert L. Lewis
Túto absurdnú otázku položil 82-ročný
židovský rabín Albert Lewis autorovi – Mitchovi Albomovi, ktorý je sám veľmi
udivený, pretože už dávno stratil svoju vieru. Nevie však svojmu starému učiteľovi povedať NIE, preto si vyžiada čas
a niekoľko stretnutí, aby ho lepšie spoznal. Tieto chvíle trvajú celých
osem rokov a nasledujúce ukážky dokresľujú, že rozhovory s rabínom sršia humorom, hlbokou múdrosťou, hľadaním pravdy, nehou, radostnými
či bolestnými tajomstvami života, ba aj množstvom vyslovených, nevyslovených
alebo nezodpovedaných otázok, na ktoré nám odpovie Boh až po smrti. Ale
nechajme prehovoriť samotné postavy:
Najväčšia
zo všetkých otázok.
Naučili ma, že na každom rozhovore sú zúčastnené
najmenej tri strany: vy, ďalšia osoba a Pán.
Túto lekciu
som si pripomenul v letný deň v malej pracovni, keď sme obaja
s Rabim mali na sebe šortky. Moja obnažená spotená noha sa lepila
k zelenému koženému kreslu, a tak som si ju podložil malým
vankúšikom.
Rabi hľadal
list. Nadvihol podložku na písanie, potom obálku, noviny. Vedel som, že ho
nenájde. Myslím, že neporiadok v jeho pracovni preňho už vtedy
predstavoval spôsob života, hru, vďaka ktorej bol svet stále zaujímavý. Kým som
čakal, zahliadol som na dolnej polici ten fascikel s označením „Boh“. Ešte
vždy sme ho neotvorili.
„Ach,“
vzdychol a vzdal to.
Môžem sa na
niečo spýtať?
„Len sa
pýtaj, mladý bádateľ,“ zvolal.
Ako viete,
že Boh existuje?
Zarazil sa.
Na tvár sa mu vkradol úsmev.
„Výborná
otázka.“
Zaboril si
prsty do brady.
A odpoveď? spýtal som sa.
„Najprv ho
obviňme, že nejestvuje.“
Súhlasil
som a prijal som jeho výzvu. Čo tak
toto? Žijeme vo svete, kde nám môžu zmapovať gény, kde sa dajú odkopírovať naše
bunky, možno nám zmeniť tvár. Ba čo viac, vďaka chirurgom sa môžeme zmeniť
z muža na ženu. Veda nám vysvetľuje vznik sveta. Vesmírne sondy skúmajú
vesmír. Slnko už nie je záhadou. A Mesiac, ktorý ľudia uctievali? Kúsok
z neho sme si priniesli domov vo vrecúšku, však?
„Pokračuj,“
povedal.
Tak prečo
v krajine, kde vyriešili toľko veľkých záhad, ešte niekto verí
v Boha, Ježiša alebo Alláha či inú Najvyššiu bytosť? Neprerástli sme ju?
Nie je to ako s bábkou Pinocchiom? Keď zistil, že sa môže pohybovať bez
povrázkov, vnímal Geppetta stále rovnako?
Rabi si
poklepkával prstami jednej ruky po druhej.
„Silné
slová.“
Povedali
ste, že mám vzniesť obvinenie.
„To áno.“
Naklonil sa
dopredu. „Teraz som na rade ja. Pozri, ak vravíš, že veda napokon dokáže, že
Boh neexistuje, musím ti odporovať. Nezáleží na tom, na aké malé veci sa
zamerajú, na žubrienky, na atómy, na konci hľadania je vždy niečo, čo nemôžu
vysvetliť, niečo, čo to všetko stvorilo. Nezáleží na tom, ako ďaleko skúsia ísť
opačným smerom – predĺžiť život, hrať sa s génmi, klonovať ich a žiť
stopäťdesiat rokov – v istom bode sa život skončí. A čo sa stane
potom? Keď život dospeje ku koncu?“
Pokrčil som
plecami.
„Vidíš?“
S úsmevom si znova oprel chrbát.
„Tam, kde
dospeješ ku koncu, sa začína Boh.“
(s.75 – 76)
Prelínanie
osudov hlavných hrdinov – Henryho a Alberta Lewisa – je popretkávané
útržkami z kázní či osobnými zážitkami autora:
Z Rabiho
kázne, 1958
„Dievčatko prinieslo domov obrázok, čo nakreslilo v škole.
Tancovalo v kuchyni, kde jeho mama pripravovala obed.
„Vieš čo,
mami?“ zvýsklo a zamávalo kresbou.
Mama ani nezdvihla zrak.
„Čo?“
spýtala sa a venovala sa vareniu.
„Vieš čo?“ zopakovalo dieťa a znova
zamávalo obrázkom.
„Čo?“
spýtala sa mama a rozkladala taniere.
„Mami,
nepočúvaš.“
„Ale
počúvam, srdiečko.“
„Mami,“
povedalo dieťa, „nepočúvaš očami.“
Ak chceme pochopiť jednotlivé dialógy
hlavných postáv, musíme čítať nielen očami, ale hlavne srdcom. Takýto bol rabín
Al:
Chodíte
ešte na návštevy do domácností? spýtal som sa.
„Len keď ma
o to požiadajú,“ odvetil Rabi.
Zavolá si
vás niekedy niekto, kto nie je členom vašej kongregácie? „Pravdaže. Aj pred
dvoma týždňami som mal telefonát z nemocnice. Povedali mi: „Zomierajúca
dáma si želá rabína.“ Tak som išiel. Keď som tam prišiel, videl som sedieť muža
na stoličke pri žene, ktorá lapala po dychu. ͵Kto ste?ʹ spýtal sa. ͵Prečo ste
tu?ʹ
͵Telefonovali mi,ʹ odvetil som. ͵Vraveli, že
niekto zomiera a želá si so mnou hovoriť.ʹ
Nahneval
sa. ͵Pozrite na ňu,ʹ povedal. ͵Môže hovoriť? Ja som vám nevolal. Kto vám volal?ʹ
Nemal som
odpoveď. Tak som ho nechal, nech sa vykričí. Po chvíli, keď sa upokojil, sa
spýtal: ͵Ste ženatý?ʹ Prikývol som. ͵Ľúbite svoju manželku?ʹ - ͵Áno,ʹ odvetil
som. ͵Chceli by ste ju vidieť zomierať?ʹ- ͵Nie, pokiaľ by bola nádej, že môže
žiť,ʹodvetil som.
Zhovárali
sme sa asi hodinu. Nakoniec som sa spýtal: ͵Neprekážalo by vám, keby som
odriekal modlitbu za vašu ženu?ʹ Povedal mi, že by to ocenil. Tak som to
urobil.“
A potom? spýtal som sa.
„A potom
som odišiel.“
Pokrútil som hlavou. Hodinu sa zhováral
s neznámym človekom? Pokúšal som sa spomenúť si, kedy som to naposledy
urobil ja. Alebo či vôbec.
Zistili ste,
kto vám telefonoval? spýtal som sa.
„Oficiálne
nie. No keď som odchádzal, videl som sestričku, na ktorú som sa pamätal
z iných návštev. Bola to oddaná kresťanka. Naše pohľady sa stretli,
a hoci nič nepovedala, vedel som, že to bola ona.“
Počkajte.
Kresťanská žena zavolala židovského rabína?
„Videla, že
sa muž trápi. Nechcela, aby bol sám.“
Má odvahu.
„Áno,“
prisvedčil. „A veľa lásky.“
Knihou sa vinie ešte príbeh
bývalého drogového dílera a trestanca, neskôr detroitského pastora,
Henryho Covingtona:
Blížili sa jeho tridsiate narodeniny. Bol zločinec,
drogovo závislý a klamal Pánovi. Mal manželku. Nezastavilo ho to. Mal
dcéru. Ani to ho nezastavilo. Peniaze boli preč, aj fantastické oblečenie,
vlasy mal nepestované a hrubé. To ho tiež nezastavilo.
Raz
v sobotu tak zúfalo potreboval dávku, že sa s dvoma mužmi odviezol
autom do Jamaicy v Queense, k jediným ľuďom, o ktorých si
myslel, že majú peniaze aj tovar, k drogovým dílerom, pre ktorých kedysi
pracoval.
Zaklopal na
dvere. Otvorili.
Vytiahol
pištoľ.
„Čo to
robíš?“ spýtali sa neveriacky.
„Viete, čo
to je,“ povedal.
Zbraň
nemala dokonca ani úderník. Díleri to, našťastie, nevedeli. Henry ňou mával
a kričal: „Pohnite sa!“ A tak mu dali peniaze, šperky aj drogy.
Odišiel
autom s kamošmi, cennosti dal im, no jed si nechal pre seba. To bolo
jediné, po čom túžilo jeho telo. Jediné, na čo bol schopný myslieť.
Neskôr
v noci, keď vyfajčil dávku, sfetoval sa a vypil, čo doňho vošlo,
prepukla uňho paranoja a uvedomil si, akú hlúpu chybu urobil. Jeho obete
vedia, kto je a kde býva. A budú sa chcieť pomstiť.
Vtedy Henry
schmatol pištoľ, vyšiel pred dom a ukryl sa za rad odpadkových nádob. Jeho
žena bola zmätená a vystrašená.
„Čo sa
deje?“ pýtala sa s plačom.
„Zhasni!“
skríkol na ňu.
Uvidel
dcérku, ako ho pozoruje z dverí.
„Zostaň
dnu!“
Čakal.
Triasol sa. Niečo mu hovorilo, že táto noc sa mu vypomstí za všetko, čo sa mu
predtým prepieklo. Okolo jeho bloku prejde auto a on zomrie v spŕške
guliek.
A tak
sa naposledy obrátil k Bohu.
„Zachrániš
ma, Ježiš?“ zašepkal. „Ak sľúbim, že ti zasvätím život, zachrániš ma dnes
v noci?“ Plakal. Sťažka dýchal. Ak sa po tom všetkom, čo spáchal, ešte
dokázal modliť, tentoraz sa najviac priblížil k úprimnej modlitbe. „Ježiš,
prosím, vypočuj ma...“
Bol
problémovým dieťaťom.
Mladistvým
delikventom.
Zlým
človekom.
Mohol ešte
dúfať v spásu?
Henryho život sa obrátil o stoosemdesiat
stupňov, keď v modlitbe daroval svoj život Bohu. Podarilo sa mu stať sa
pastorom najbiednejších, jeho príbeh sa dotkne nášho srdca a možno nám
pripomenie slovenského kňaza Maroša Kuffu s jeho vzácnou službou bývalým
väzňom a bezdomovcom či sirotám v Žakovciach
pod Tatrami.
Keďže žijeme vo svete, v ktorom sa
strácajú hodnoty, beztrestne sa odoberá nenarodeným a bezbranným život,
starým ľuďom je vnucovaná eutanázia ako riešenie nepotrebného života, rodičom
je upieraná výchova ich vlastných detí, vo svete, v ktorom už malé dieťa
učíme, aké má práva, ale nie povinnosti, vo svete, kde peniaze sú viac ako
ľudia a v ktorom egoizmus vyhráva
nad láskou, práve preto je kniha Mitcha
Alboma do súčasnej doby priam
načasovaná.
S titulom knihy mám aj osobný
zážitok, keď sa nám minulý rok cestou do Prahy pokazil autobus a my sme
tri hodiny bezmocne a bezradne stáli na diaľnici. Keďže som mala so sebou
spomínanú knihu, odľahčila som stúpajúce napätie a mojim spolucestujúcim som
ukázala jej názov – NESTRÁCAJTE VIERU! Ťažká situácia sa stávala hneď ľahšou,
dokonca na tento zájazd máme vzácnejšie spomienky než na akýkoľvek iný.
Autor diela Nestrácajte vieru – Mitch Albom – napísal viacero
bestsellerov, napr. Utorky s Morriem,
Päť stretnutí v nebi a Ešte jeden deň, ktoré boli sfilmované,
ja som však čítala iba tento.
Ak si môžem dovoliť hodnotiť toto
literárne dielo, je to len preto, aby som vzdala hold autorovi a dala
z jeho tvorby aspoň malé predjedlo aj čitateľom tohto článku. Verím, že táto
ochutnávka splnila cieľ môjho príspevku.
Ak ste sa rozhodli aj Vy načerpať z duchovného pokladu hlavných postáv pastora Henryho
či rabína Alberta, nezostaňte iba pri ukážkach. Riadky tejto knihy totiž sýtia
srdce. A to nedokáže v súčasnosti hocijaké dielo.
sr. Anežka de ND – Alžbeta Žatková
Článok bol uverejnený aj v Beckovských novinách: http://www.obec-beckov.sk/upload/beckovske_okt_korektura_3.pdf